Kto sa so mnou ponáhľa?

Nebudem sa vyhovárať, že niesom jediný, kto si necháva všetku prácu na poslednú chvíľu, koniec koncov každý vzhliada k osobnostiam, ktoré dokázali viac ako on samotný, tak prečo by som práve svoju lenivosť mal ospravedlňovať takto?

Nestíham. Nestíham natočiť, nestíhame nastrihať, nestíham písať, dokonca si nestíham ani odpočinúť. Ale je to opäť len úsek jednej z farebných vlnovečiek, po ktorých sa kĺzam svojim životom. Ešte pár týždňov dozadu som mal kopec času a odpočíval som, akoby som sa podvedome pripravoval na ten úsek, ktorý nevyhnutne prijde. A už je to tu a ja sa krútim v jednom koliečku, miestami zvládam, niekedy padám, no snažím sa, keď nič iné, aspoň skúsenosť si zo zažitého vziať. Napríklad dnešné ohrnuté nosy a zdvihnuté brady, ktoré sa ani nepokúšali zakryť opovrhovanie, boli pomerne studenou sprchou. Aj keď som si o pár hodín neskôr sám odpovedal, že dôvodom môjho prekvapenia a rozhorčenia je fakt, že môj pohľad je dosť ovplyvnený skupinou ľudí, v ktorej žijem ja.

A tak sú zmiešané pocity moje, príjemné z Vás, ľudí vôkol mňa, no nemilé z iných, ktorí su ešte stále neprebudení.

Už pomaly vianoce sa blížia, a ja myslím na svojich blízkych a opäť sú to peniaze, ktoré považujem za dôvod, ktorý ma obmedzuje v obštastňovaní, i keď viem, že najlepší darček nemusí nič stáť. Ale teším sa, ešte stále sa teším a to znamená nádej. Veď darčeky radčej dávam, ako dostávam.